opicaopičísamivhlave

prečo? povedzte mi prečo ma bolí hlava? prečo mi je zle? ah. prečo je deň po vždy tak strašný?
smrdím sama sebe lebo mám na sebe xxxxxxxxxx nechutných voňaviek.

prečo si všetko uvedomím vždy príliš neskoro? prečo mi nikdy nieje nič dobré? prečo som vyberavá keď nemám na to právo?

prečo je všetko zrazu čudné, pocity zmiešané a priateľstvá naštrbené? čo som znovu spravila zle?

zlé dni. všetkému je na vine sneh. nie. všetkému som na vine ja.

got different people inside my head

začína mi to prerastať cez hlavu.
nevie mi prísť na rozum jednoslovné pomenovanie na to strašné zhnusenie zo samej seba.
i feel like i'm the worst so i always act like i'm the best.

neviem kedy a prečo sa vo mne niečo zlomilo. viem len, že to bolo už veľmi dávno. sem-tam to povolí, no začalo sa to vracať čoraz častejšie a všetky tie hlasy sú znovu hlasnejšie.

poznáte ten pocit, keď niekde sedíte, s ľuďmi, ktorých poznáte už nekonečne dlho, no pri každom vašom pohybe máte pocit akoby ste sa im čoraz viac hnusili, akoby videli každú nerovnomernosť, každý nervózny záchvev? a slová idú von zrazu tak ťažko. a keď sa konečne vyderú na povrch, znejú tak strašne a tak neisto, že vás pichne pri srdci a modlíte sa, aby ste hneď v tom okamihu ležali schúlený do klbka v tmavej izbe, kde vás nikto a nič nebude súdiť.
jednej mojej polovici je ukradnuté čo si povedia druhí ľudia. vážne je. no tá sa ohlási príliš neskoro. tá, ktorá sa bojí každého priameho pohľadu, ktorá keď vidí niekoho sa smiať automaticky vie, že na nej preberie kontrolu okamžite ako má možnosť a pohltí 99% myšlienok a obalí ich do čierneho zamatu.

hádžem sa do vody a zrazu sa topím. nemusím sa naučiť plávať.  utopím sa.

nobody

Pick a personality for free.
When you feel like nobody.

ten sneh ma deprimuje. vážne. strašne moc. alebo to budem ja.

jednu osobnosť si poprosím.  dikič.  

neviem čím to je, že som v poslednej dobe taká nepríjemná a podráždená... jednoducho by som všetkým najradšej rozkopala hlavy na kašu. vy nie? prosím povedzte, že áno.

nedá mi to nepodeliť sa o túto vzácnu myšlienku..
ja dokážem byť veľmi.. chápavý človek. vážne dokážem. chápem, že niektorí ľudia nemajú moc vkus, možno ani peniaze (hoci ja ich tiež nemám moc a predsa si nemyslím, že som na tom tak zle). a aj ja som chodievala kedysi doobliekaná tak, že keby sa stretnem na ulici tiež by som sa vytočila do nepríčetnosti asi, ALE AKO sa môže niekto tak strašne moc do...kaličiť vizuálne. neónovoružové číňanky na plnom podpätku sú sami o sebe podľa mňa vrcholom nevkusu, no dať si ich ešte aj k bordovým riflám a k dlhému fialovému (kde sa dokonca striedali bledofialové a tmavofialové pruhy) svetru, či roláku či čo to bolo... ja naozaj dokážem byť chápavý človek, ale... prosím povedzte mi, že vás to rozčúlilo rovnako ako mňa.
dobre teraz asi vyzerám ako najpovrchnejšia pizda. je pravda, že ma zaujíma čo má kto oblečené, pretože to podľa mňa vyjadruje čo-to z jeho osobnosti, no nie som zasa taká, že kvôli tomu človeka odpískam.
to len tak... 

zaseneviemakýdaťnázovtomutosuperduperčlánku

pitie vína v aute. opilé fotky. prázdna fľaša rozbitá na betóne. "hej, veď sa nejaké auto potkne o sklo!"
približovaním sa toho osudného dátumu sa mi toto všetko vzďaľuje. preto musím všetok ten zostávajúci čas hltať plnými dúškami.
čo ak budem navyše keď sa vrátim? sú 3 mesiace dlhý čas? mám strach.

zmenila som si vlasy. no stále sa cítim byť rovnaká. dúfala som, že to pomôže, no je to ešte horšie.

idem do kina na horor. nie veľmi múdre rozhodnutie vzhľadom na to že už pri ukážke ma skoro je#!o a plačem keď pozerám horor doma na malej obrazovke počítača. ale všetko je raz po prvý raz.

bojím sa toľkých vecí. toľkých vecí, ktoré chcem zažiť. a zostávam skrytá hlboko vnútri svojej mysle. nadávam sama sebe. už som premeškala toľko skvelých príležitostí. a teraz by som mala povedať, že je s tým koniec. no načo klamať sama sebe. všetko bude tak ako doteraz. nechám všetko pretiecť pomedzi prsty. pretože mám strach.

i can feel your pain Dave.

seems my time is growing thin

budúcnosť je tou najdesivejšou vecou na svete.

Tak som ťa milovala, prečo si sa dal ostrihať?
ha-ha.

protiví sa mi pohľad do zrkadla. potrebujem zmenu. veľkú zmenu. všetko preč a všetko späť.

snívalo sa mi, že som si na zápästie dala vytetovať kríž a potom som si pozdĺž neho prerezala žili. teraz mám chuť prechádzať si po ňom konvalinkami.

nepotešilo ma ani slnko. strácam cenné veci. a ešte len strácať budem. čo mi ostáva.

padala hviezda a ja som si želala. nuž, keby som chcela vyhrať v lotérii mala by som asi väčšiu šancu.

obrátila som sa sama proti sebe. neviem, ktorá ja som v skutočnosti ja. pretože sa cítim byť viac ja keď som menej ja.
moje staršie ja vypúšťa jed do môjho nového ja. a moje cennosti nikdy neuvidia moje nové ja. pretože pre nich to nebudem ja. pre nich to nie som ja. je ľahšie pri nich upadať, aby vynikla ich cennosť. a aj tak ich stratím. skôr či neskôr. v tom je skrytá desivosť budúcnosti. hoci mám niekedy pocit, že mi bránia v rozkvete, skutočnosťou je, že bez nich by som ani nevyšla z hlbín zeme.
a ja ani neviem, ktoré moje ja je aspoň trochu cenné.

zabúdam na to aká som bola a zabúdam na to aká som. bijú sa vo mne dvaja ľudia. a neviem, ktorý z nich by mal vyhrať.

no one would ever love me, because i hate myself too much.

pre mňa najviac fascinujúce.

state of dreaming

Marina. jedno meno.
hovorí mi z duše. v takmer každej pesničke. nie vždy mám náladu na počúvanie jej ľahkých elektro-depresívnych piesní, ale... jej texty...
Teen idle, Primadona, State of dreaming, I'm not a robot... a viac ma teraz nenapadne, predsalen nejaké meninové borovičko-vodko-hrušky dnes padli.
niekedy sa jednoducho započúvam. a nájdem úseky svojho života. milujem to.

All I really want is to be wonderfull, people in this town, they can be so cruel...