piatok 29. marca 2013

got different people inside my head

začína mi to prerastať cez hlavu.
nevie mi prísť na rozum jednoslovné pomenovanie na to strašné zhnusenie zo samej seba.
i feel like i'm the worst so i always act like i'm the best.

neviem kedy a prečo sa vo mne niečo zlomilo. viem len, že to bolo už veľmi dávno. sem-tam to povolí, no začalo sa to vracať čoraz častejšie a všetky tie hlasy sú znovu hlasnejšie.

poznáte ten pocit, keď niekde sedíte, s ľuďmi, ktorých poznáte už nekonečne dlho, no pri každom vašom pohybe máte pocit akoby ste sa im čoraz viac hnusili, akoby videli každú nerovnomernosť, každý nervózny záchvev? a slová idú von zrazu tak ťažko. a keď sa konečne vyderú na povrch, znejú tak strašne a tak neisto, že vás pichne pri srdci a modlíte sa, aby ste hneď v tom okamihu ležali schúlený do klbka v tmavej izbe, kde vás nikto a nič nebude súdiť.
jednej mojej polovici je ukradnuté čo si povedia druhí ľudia. vážne je. no tá sa ohlási príliš neskoro. tá, ktorá sa bojí každého priameho pohľadu, ktorá keď vidí niekoho sa smiať automaticky vie, že na nej preberie kontrolu okamžite ako má možnosť a pohltí 99% myšlienok a obalí ich do čierneho zamatu.

hádžem sa do vody a zrazu sa topím. nemusím sa naučiť plávať.  utopím sa.


1 komentár:

  1. Přesně vím o čem mluvíš, mám stejný problém. Někdy si připadám, jakoby kolem mě byla bublina, která mě odděluje od všeho kolem a jakmile promluvím, všichni kolem mě sice trochu ztichnou, jakoby tušili, že něco zaslechli, ale žádné reakce, krom zmatených nebo otrávených pohledů se nedočkám..

    OdpovedaťOdstrániť