kričím: potrebujem si niečo kúpiť!
a ja kričím: ale nemôžeš si nič kúpiť, máš dosť vecí, je to zbytočné!
a tak kričím: ale čo ak mi zhoria všetky veci a táto košeľa bude jediné čo mi ostane?
zamyslím sa: no... košieľ nikdy nieje dosť, to je pravda...
a tak sa mi roztopí mozog a zajtra si ju pôjdem kúpiť aj skrz prievan v mojej peňaženke. obetujem pár euro z posledných úspor. a prečo? lebo som chorá!
návrat do školy bol hrôzostrašný a ešte horší. vzpiera sa tomu celé moje telo. až na taký malý stalkerský kúsok, to je ale už na inú debatu...
ako som tak počúvala cez voľnú hodinu Paper cuts a sledovala ľudí okolo seba, normálne sa mi otváral imaginárny nožík vo vačku.
ach, a kedysi som bola tak dobrý človek... (aspoň som si to zvykla nahovárať)
obrašťok na dnes
 |
| pretože tá krabička je krásna, a momentálne je to jedna z mála radostí môjho života.. čo je smutné. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára